Knižné vydavateľstvo Goralinga

Úvod Knižné publikácie Region. propagačné materiály Audiovizuálne projekty Goralinga v školách Ocenenia Výstavy,prezentácie a knižné veľtrhy Galéria Viktor Majerik Tlačiareň Kontakt

Knižné publikácie

Napíšte nám…

Ako si objednať…

00421 903 603 550

goralinga@gmail.com

O KNIHE:

Stredná škola v období I. ČSR zohrávala dôležitú úlohu pri presadzovaní štátnej ideológie o jednotnom československom národe. Pri analýze metód, prostriedkov a priebehu tohto procesu sa publikácia sústreďuje na tri okruhy, ktoré možno považovať za kľúčové.

Nositeľmi a šíriteľmi idey čechoslovakizmu boli predovšetkým pedagógovia, preto je prvá kapitola venovaná práve ich zástoju pri pôsobení na budúcu slovenskú inteligenciu v intenciách štátnej doktríny. Práca sa sústreďuje predovšetkým na českých profesorov, ktorí tvorili počas celej existencie republiky väčšinu všetkých stredoškolských pedagógov na Slovensku a zároveň boli najzanietenejšími zástancami a šíriteľmi myšlienky jednotného československého národa. Skúmaná problematika je rozdelená do piatich podkapitol. Prvá v sebe zahŕňa všetko, čo sa dotýka samotného príchodu českých pedagógov na Slovensko, druhá je zameraná na otázky životných podmienok, za ktorých na školách i mimo nich pôsobili. Ďalšia oblasť sa dotýka náboženského problému: postoj českých stredoškolských profesorov k tejto otázke a miera ich podielu na kolízii česko-slovenských vzťahov. Štvrtou oblasťou je mimoškolská činnosť českých pedagógov a ich vzťah k slovenskému obyvateľstvu. Posledným okruhom je záver ich misie na Slovensku v rokoch 1938 – 1939.

Druhá kapitola sa sústreďuje na nemenej dôležitý aspekt ovplyvňujúci formovanie národnej identity – vyučovací jazyk. Na slovenských stredných školách to bol, podľa jazykového zákona, československý jazyk. Kapitola sa zaoberá otázkou postavenia slovenčiny a češtiny na slovenských stredných školách v porovnaní so situáciou na českých stredných školách, ďalej problémom ovládania slovenčiny českými profesormi, reakciou okolia na daný stav a v neposlednom rade zástoj vyučovacieho jazyka pri podpore, respektíve narúšaní koncepcie o jednotnom československom národe.

Tretia kapitola sa venuje otázke školských učebníc používaných na slovenských stredných školách v medzivojnovom období. Analýza sa zameriava na učebnice dejepisu, keďže sa predpokladalo, že výklad národných dejín mohol poskytnúť optimálny priestor na propagáciu a šírenie štátnej ideológie. Skúmaná oblasť v sebe zahŕňa problém poslovenčovania učebníc, pomer priestoru venovanému českým a slovenským dejinám, otázke terminológie, výberu tém a spôsobu ich interpretácie v duchu čechoslovakizmu.

Problematike vplyvu čechoslovakizmu na slovenské stredné školstvo sa zatiaľ historiografia nevenovala komplexne. Jednotlivými aspektmi a kľúčovými faktormi sa zaoberajú práce sústredené na pôsobenie Čechov na Slovensku v medzivojnovom období alebo analýzu učebníc.

Predkladaná práca sa opiera predovšetkým o archívne pramene, ale aj odbornú a dobovú literatúru, ako aj dobovú tlač. Z literatúry to boli predovšetkým práce Heleny Noskovej, Jána Mlynárika, Jana Rychlíka, Ľubomíra Liptáka, Dušana Kováča, Martiny Šmejkalovej, Slávky Otčenášovej a Andreja Findora.

Pre lepšie pochopenie problematiky je nutné vymedziť najčastejšie používané pojmy v práci. Pod pojmom českí stredoškolskí profesori (termín stredoškolský profesor bol v I. ČSR oficiálnym označením pre stredoškolských učiteľov) možno rozumieť stredoškolských pedagógov narodených v Čechách, na Morave a v Sliezsku s českým materinským jazykom. Pojem stredné školy zahŕňa gymnáziá, reálne gymnáziá, reformované reálne gymnáziá, reálky a učiteľské ústavy

O KNIHE

1. PEDAGÓGOVIA
1.1 Príchod českých pedagógov na Slovensko
1.2 Životné podmienky
1.3 Konfesionálna otázka
1.4 Osvetová činnosť a vzťahy s obyvateľstvom
1.5 Koniec misie – zhrnutie

2. VYUČOVACÍ JAZYK
2.1 Rozdvojené osnowy
2.2 Slovenčina a českí pedagógovia
2.3 Študenti a vyučovací jazyk
2.4 Unifikácia osnov
2.5 Rozšírenie slovenčiny
2.6 Nové pravidlá slovenského pravopisu
2.7 Slovakizácia verejného živote a českí pedagógovia
2.8 Českí pedagógovia a slovenčina v druhej polovici 30. rokov
2.9 Zhrnutie

3. UČEBNICE
3.1 Vznik národa
3.2 Prvý spoločný štát – Veľká Morava.
3.3 Duchovný odkaz – husiti
3.4 V stopách husitov – reformácia
3.5 Zrod moderných národov a česko-slovenský rozkol
3.6 Naturel národa
3.7 Nepriatelia a priatelia – susedia
3.8 Kultúrna nadradenosť
3.9 Osobnosti národa
3.10 Zhrnutie

PODROBNOSTI:

• Počet strán: 111 strán

• Väzba: mäkká väzba

• Rozmer: 150x210 mm

• Hmotnosť: 200g

• Jazyk: slovenský jazyk

• ISBN: 978-80-98601-03-5

• Rok vydania: 2013

• Cena: 5 €

RECENZIE, ROZHOVORY S AUTORMI:

Marek Šmíd: Čechoslovakizmus na slovenských stredných školách (1918-1938) – anotácia, VERBUM HISTORIAE 2/2014, str. 490-491
https://www.fedu.uniba.sk/fileadmin/pdf/Sucasti/Katedry/KH/Verbum_Historiae/Verbum__Historiae_2-2014.pdf

AUTORI:

Pavol Matula ukončil štúdium dejepisu a slovenčiny na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove v roku 1994. V rokoch 1994 – 2001 pracoval v Spoločenskovednom ústave SAV v Košiciach, kde sa podieľal na riešení interdisciplinárneho výskumu problematiky národnostných menšín so špecializáciou na otázku Čechov na Slovensku 1918 – 1939, v období 2001 – 2006 pracoval v Slovenskom rozhlase v Bratislave a Košiciach, kde sa okrem iného venoval popularizácii histórie publicistickými reláciami a autorským spracovaním viacerých pásiem, fíčrov a rozhlasových hier. Od roku 2006 sa ako zamestnanec Ústavu regionálnych a národnostných štúdii Prešovskej univerzity zameral na problematiku slovensko-poľských vzťahov v prvej polovici 20. storočia. V roku 2008 pracoval v Ústave Pamäti národa, kde sa podieľal na výskume a dokumentácii politických procesov.

Od roku 2008 pracuje na Katedre histórie Pedagogickej fakulty UK v Bratislave. Profesionálne sa zaoberá slovenskými dejinami 19. a 20. storočia, so zameraním na slovensko-poľské a slovensko-české vzťahy. Je autorom dvoch monografií: Českí stredoškolskí profesori na Slovensku 1918 – 1938 (2006) a Rozdelene Kysuce. Zabratie severných Kysúc Poľskom v rokoch 1938 – 1939 (2012), desiatok vedeckých štúdií a množstva vedecko-populárnych článkov.

V roku 2008 bol redaktorom časopisu História revue. Je členom vedeckej rady Kysuckého múzea, redakčnej rady Verbum Historiae, Acta Humanica, Zborníka Kysuckého múzea a Zborníka Oravského múzea. Je tiež členom Slovenskej historickej spoločnosti a Slovenského syndikátu novinárov.

UKÁŽKA Z KNIHY:

2.2 SLOVENČINA A ČESKÍ PEDAGÓGOVIA

Školský referát v Bratislave však odporúčal osvojenie si a ovládanie slovenčiny vzhľadom na sľub, ktorý dávali českí profesori pred odchodom na Slovensko, t. j. okrem výchovy novej slovenskej národnej generácie aj pracovať medzi ľudom a pomáhať tak pri utužovaní československej vzájomnosti. Prostriedkom na to mal byť v prvom rade bezprostredný styk s obyvateľstvom v jeho materinskom jazyku.[1]Mnohí sa toto odporúčanie snažili splniť, avšak nie každému sa to podarilo. Našli sa samozrejme aj takí, ktorí a priori odmietali používať slovenčinu, nepovažujúc ju za jazyk na dostatočnej úrovni porovnateľnej s češtinou.[2]Takéto prípady však možno skôr považovať za extrémy. Väčšina českých profesorov šla na Slovensko s úmyslom, že po príchode sa slovenčinu naučí, ak ju už neovládali predtým.

Českých profesorov bolo možné zaradiť podľa ich vzťahu k slovenčine do niekoľkých kategórií. Prvú tvorili tí, ktorí veľmi rýchlo zrástli so slovenským prostredím a používanie slovenčiny im nerobilo nijaké ťažkosti. Do druhej bolo možné zaradiť profesorov opakovane žiadajúcich o preloženie do Čiech, či na Moravu, necítiacich sa na Slovensku dobre a ani sa neusilujúcich o osvojenie si tunajšieho jazyka. Poslednú skupinu tvorili tí, ktorí, keďže si uvedomovali dôležitosť dôkladnej znalosti slovenčiny, ju radšej nepoužívali dovtedy, kým ju nezvládli.[3]

Jednou z prekážok, ktorá im v tom bránila, bola skutočnosť, že sa málokde hovorilo jej spisovnou formou. U obyvateľstva väčšinou prevládalo používanie dialektu s rôznymi odchýlkami, čo českých profesorov pri osvojovaní si spisovného variantu značne mýlilo. Okrem toho sa i na Slovensku pohybovali viac v českej ako v slovenskej spoločnosti (kolegovia, rodina, priatelia). Viacerých tieto prekážky odradili, argumentujúc tým, že radšej budú hovoriť správne česky ako nesprávne slovensky, či československy, t. j. zmiešaninou oboch jazykov. Iní sa nevzdávali a opierali sa pri osvojovaní si slovenčiny o čítanie slovenských diel a tlače v spojení so štúdiom.[4]Z tých, čo sa rozhodli prekonať tieto prekážky, jedni uplatňovali čo najväčšie priblíženie sa slovenčiny k češtine, čím podstupovali riziko nenáležitého využívania bohemizmov, druhí zasa chceli byť čo najviac slovenskí, a tak poslovenčovali české slová, alebo vytvárali úplne nové. Zástancovia prvého postupu sa pridržiavali zásady, že sa má používať čo najmenej slovenských slov odlišných od českých.[5]Mnohé slová a zvraty sa z češtiny preberali mechanicky, bez ich skutočnej potreby a ani hláskoslovne sa neposlovenčovali. Napríklad: provoz, nabídka, poptávka (správne: prevádzka, alebo premávka; ponuka; dopyt). Vplyvom češtiny sa narušovala pravopisná, hláskoslovná, ba i gramatická norma. Zanedbávalo sa písanie mäkkého ľ, množili sa chyby proti kvantite a proti rytmickému zákonu, porušoval sa stav dvojhlások a spoluhlások ď, ť, ň, prenášali sa české tvary do skloňovania (napríklad lokály po spôsobu, v záujmu; zvýšené používanie vokatívu: Rudolfe, Oľgo; nom. plur. cudzích slov zakončených na -r, -l: šlágry, metry a pod.), ujímali sa české slovotvorné prípony (napríklad -tko: merítko, sedátko), vzmáhalo sa používanie českých zvratov a predložkových spojení, porušovali sa základné zásady správnej výslovnosti „s anjelom“, „k Aničke“ (namiesto správnej výslovnosti z anjelom, g Aničke) a pod.[6] Za doslova zbytočnú prácu považovali zástancovia čo najväčšieho priblíženia slovenčiny k češtine vytváranie nových tvarov v odbornej terminológii, ktorá ešte len vznikala. Vymýšľanie novotvarov pokladali nie za obohacovanie Slovákov, ale za poškodzovanie, lebo takto sa, podľa ich názoru, dostávali do kultúrnej izolácie a mládeži sa sťažovalo ľahšie pochopenie neslovenských kníh, ktorých bolo a v budúcnosti ešte aj malo byť predsa len viac.

ŠAKE, f. Stredné školy, Čs. št. r. g. v Košiciach, inv. č. 38 (85, 548), č. 39 (241, 1252), inv. č. 46 (1215).

Inteligentní člověk... In: Sb. SPS, roč. 10, 1930/31, s. 32, Jeden z českých profesorov, vyučujúci botaniku na reálnom gymnáziu v Liptovskom Mikuláši, napríklad vyhlásil, že „inteligentní člověk přece slovensky mluvit nemůže!“

O skúške z vyučovacieho jazyka slovenského. In: Sb. SPS, roč. 15, 1935/36, s. 46 – 47.

J. K.: Ze života na Slovensku. In: Věstník čs. profesorů, roč. 27, 1920, s. 243 – 245.

WEINGART, Miloš, s. 13.

PAULINY, Eugen: Dejiny spisovnej slovenčiny od začiatkov po súčasnosť. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1983, s. 229.