Knižné vydavateľstvo Goralinga

Úvod Knižné publikácie Region. propagačné materiály Audiovizuálne projekty Goralinga v školách Ocenenia Výstavy,prezentácie a knižné veľtrhy Galéria Viktor Majerik Tlačiareň Kontakt

Knižné publikácie

Napíšte nám…

Ako si objednať…

00421 903 603 550

goralinga@gmail.com

O KNIHE:

Goralská rozprávka Pasterik na zlatom voze z pera Viktora Majerika vyšla prvýkrát vo vydavateľstve Mladé letá v edícii Najkrajšie rozprávky v roku 1966 s ilustráciami Jany Krivošovej. Pastierik na zlatom voze je pilotnou publikáciou novozaloženej edície vydavateľstva GORALINGA, ktorá nesie názov „Rozprávočka“. V rámci tejto edície vydavateľstvo ponúkne čitateľom nielen rozrávky z jednotlivých slovenských regiónov, ale aj teoretické publikácie týkajúce sa slovenských ľudových rozprávok a ich modernizácií. V priebehu roku 2012 sa na knižných pultoch objavia knihy Jána Doruľu: Čarovný svet a skutočný život v slovenskej ľudovej rozprávke a Miroslava Piusa: Od mýtov k rozprávkam (Ako vznikli slovenské ľudové rozprávky).

Súčasne vydanie rozsahom útlej knižôčky obohacujú kresbičky detských ilustrátorov – žiakov zo Základnej školy v Spišskej Starej Vsi.

Vydavateľstvo GORALINGA aj touto cestou ďakuje za spoluprácu vedeniu Spojenej školy v Spišskej Starej Vsi, Mgr. Anne Kromkovej a žiakom - ilustrátorom:

Jaroslave Pisarčíkovej (obálka, s. 20-21)
Kataríne Budzákovej (s. 4-5)
Sofii Petre Krišákovej (s. 8-9, s. 24-25)
Michaele Ovšonkovej (s. 10-11)
Klaudii Kataríne Regecovej (s. 14-15)
Mirkovi Stuchľákovi a Tomášovi Kozubovi (s. 16-17)
Jánovi Dubielovi (s. 26-27)
Vanese Mirgovej a Liliane Ruizovej (s. 30-31).

PODROBNOSTI

• Počet strán: 32 strán

• Väzba: brožovaná väzba

• Rozmer: 120 × 166 mm

• Hmotnosť: 60 g

• Jazyk: slovenský jazyk

• ISBN: 9788089601011

• Rok vydania: 2012

• Cena: 1 EUR

RECENZIE, ROZHOVORY S AUTORMI

Viktor, tie pastierikove hviezdy žiaria stále

V hĺbke deväťdesiatych rokov minulého storočia som stretol človeka. Keďže mám muzikantské uši, okamžite ma zaujal jeho príjemný hlas. Povedal som si – tak tento pán by sa uživil aj v rozhlase. Taká večerná relácia o kultúre, literatúre, hudbe. Nemýlil som sa. Viktor Majerik bol naozaj vedúcim pracovníkom kultúry, riaditeľom Regionálneho osvetového strediska v Poprade. Oslovil som ho ako redaktor novín Poprad, spolu sme urobili zaujímavý rozhovor. Vtedy som zistil, že Viktor Majerik nie je len kultúrnym činovníkom či zanieteným etnografom, ale aj spisovateľom. Dokonca autorom jednej z mojich najobľúbenejších detských kníh. Volala sa Pastierik na zlatom voze. Dodnes si pamätám jej jednoduchý, ale fascinujúci dej, ktorý je plný rozprávkových dukátov, magickej noci a svetiel hviezd. Pastierik vezie vozík plný zlatých dukátov. Vozík neudrží, ten sa rozbehne a skončí až na nočnej oblohe. Dukátiky z neho sa rozkotúľajú a stanú sa z nich žiarivé hviezdičky. Veril som tomu, veril som tejto rozprávke, dodnes cítim jej podmanivú atmosféru. Naozaj som zostal v nemom úžase, keď som zistil, že autorom tejto knihy je práve Viktor Majerik. A to nebolo všetko. Zistil som, že je autorom aj ďalších rozprávkových kníh a publikácií z oblasti etnografie. Vďaka tomu som začal hlbšie vnímať čarovný kraj – Zamagurie. Najmä jeho rozprávky, legendy, príbehy. Už viem, že tam v potokoch a lesoch žijú boginky či rybožienky. A že tam môžem stretnúť aj jaskynky a vilkulky. Že pltníctvo je takisto aj o magických príbehoch. Že celé Zamagurie je jedným veľkým mystériom. V rozhovoroch mi to potvrdil aj Viktor Majerik. „Keď som tu prišiel zo Žiliny, ľudia si ešte večer v dreveniciach rozprávali rozprávky,“ zaspomínal. Viktor Majerik ma naozaj naučil iným spôsobom vnímať Zamagurie. Ostala vo mne však aj spomienka na jeho ľudskosť, úprimnosť a žičlivosť. „Počúvaj Palko,“ tak ma otcovsky oslovoval. Ja na to nezabúdam. Nezabudol som na Teba, Viktor. Občas prechádzam Zamagurím. Veru, rozprávky, príbehy, zvyky, obyčaje... To všetko si Viktor mohol pre rozhlas narozprávať tým svojím príjemným hlasom. Občas prechádzam Zamagurím. Aj v noci. Pastierik tu každý večer kráča so svojím vozíkom. A vozík je vždy taký ťažký. Ako ľudský život. Neudržíš ten vozík, pastierik. Potratíš dukáty. No budú z nich hviezdy, tie divoké zlaté kvety vesmíru. Svietia nám na cestu, hovoria o tajomstvách života. Tie hviezdy stále žiaria, Viktor. Nedovolia mi zabudnúť na detstvo, jeho vôňu, vieru, nádej, krásu fantázie. Ak si mi toto dal Viktor, nebolo to málo.

PAVOL HUDÁK (básnik a novinár)

AUTOR:

Viktor Majerik (1930 – 2004) – etnograf, foklorista, osvetár, učiteľ a kronikár celý svoj život zasvätil výskumu hmotnej i duchovnej kultúry Zamaguria. Je autorom mnohých etnografických článkov s touto tematikou, spoluautorom viacerých regionálnych monografií a rozprávkových kníh (napr. Majerik, V. – Glocko, P.: Vodníkove zlaté kačky. Bratislava: Mladé letá, 1975, Majerik, V. – Glocko, P.: Štastenko. Bratislava: Mladé letá 1970 a 1983). Odborne spolupracoval na desiatkach filmových projektoch (napr. filmy režiséra Martina Slivku: Zem spieva 1983, Človek a hra, Fašiangy či filmová rozprávka Stávka s čertom). Dlhé roky písal kroniky pre mesto Spišská Stará Ves (1945-2003) a viaceré zamagurské obce. Bol zakladateľom, umeleckým vedúcim a choreografom niekoľkých folklórnych súborov na Zamagurí. V roku 1980 mu minister kultúry Miroslav Válek udelil za jeho záslužnú činnosť vyznamenanie Zaslúžilý pracovník kultúry a v roku 2008 Mesto Spišská Stará Ves najvyššie vyznamenanie in memoriam Za významné tvorivé výsledky v oblasti kultúry.

Bližšie informácie o živote a diele môžete získať v publikácii Doživotná umiestnenka.

UKÁŽKA Z KNIHY

Stredná dcéra zobrala džbán a ide po vodu. Ide, ide, až príde k Čertovej studni. Naberá vodu a tu zbadá najstaršiu sestru, ako sa v zlatom voze v zlatých peniazoch prehŕňa. Nechala krčah krčahom, vodu vodou a hoc jej sestra ukazovala, aby sa k zlatému vozu nepribližovala, ona len ide. „Ty sa dukátmi budeš pchať a mne nechceš dožičiť. Ej, to nie!“, skríkla nahlas. „Rozdelíme sa napoly. Ako mne, tak i tebe.“ Skočila rovno k zlatému vozu a hrabla do dukátov obidvoma rukami. Len čo sa dukátov dotkla, už sa jej za chrbtom ozval hlas: „Prilep sa, prilep!“ Tak sa i stredná dcéra prilepila k zlatému vozu. A hoci chcela utiecť, nohy ju neposlúchli, hoci chcela o pomoc kričať, hlas z jej úst nevyšiel.