Knižné vydavateľstvo Goralinga

Úvod Knižné publikácie Region. propagačné materiály Audiovizuálne projekty Goralinga v školách Ocenenia Výstavy,prezentácie a knižné veľtrhy Galéria Viktor Majerik Tlačiareň Kontakt

Knižné publikácie

Napíšte nám…

Ako si objednať…

00421 903 603 550

goralinga@gmail.com

O KNIHE:

Na začiatku ľudského poznania, v rannom veku ľudstva, potreboval človek odpovede na niekoľko základných bytostných otázok, aby dospel k predstave jedinečného, systematického, kozmického poriadku. Pravda, odpovede na základné otázky jeho vlastnej existencie mohli byť len také, aký bol stupeň jeho poznania sveta rozprestrierajúceho sa okolo neho.

A tak vznikli mýty. Mýthos v starej gréčtine znamená rozhovor, rozprávanie. Mýtus, podobne ako sen, nám prináša príbeh v priestore a čase, príbeh, ktorý je vyjadrený symbolickým jazykom. Postupom času však mýty nahradil epos a dej eposov prešiel neskôr do rozprávok. Rozprávka je verným odrazom sveta, tak ako sa on javí primitívnemu človeku. V rozprávke hovoria ľudskou rečou vtáci, stromy, zvieratá, ba aj neživé veci. Je to oduševnená príroda. V rozprávke sa premieňajú zvieratá na ľudí a ľudia na zvieratá, a to sú staré prastaré prvky animizmu. Rozprávka je univerzálny útvar, ktorý nielen v minulosti, ale aj dnes odpovedá na základné otázky ľudského bytia.

OBSAH:

• Mýty, prvá pamäť ľudstva

• Slovanská mytológia

• Stvorenie sveta a človeka

• Mýtus – epos – rozprávka

• Rozprávka ako spomínanie

• Čarodejná rozprávka ako skelet

• Vonkajšia a vnútorná duša v ľudových rozprávkach

• Rozprávka a folklór

• Ako rozprávky cestovali

• Rozprávky západných Slovanov

• Mytologické prvky v slovenských ľudových rozprávkach

• Mýtus ako predchodca čarodenej rozprávky

PODROBNOSTI:

• Počet strán: 264

• Väzba: brožovaná väzba

• Rozmer: 150×210 mm

• Hmotnosť: g

• Jazyk: slovenský jazyk

• ISBN: 978-80-970042-9-3

• Rok vydania: 2012

• Cena: 5 EUR

RECENZIE, ROZHOVORY S AUTORMI

IVAN HUDEC: Univerzálne spomienky ľudtsva, Literárny týždenník, č. 31-32/2012 z 19. 9. 2012

Univerzálne spomienky ľudstva

Bez akéhokoľvek zveličovania treba v súlade s objektívnou pravdou konštatovať, že autor literárno-vedeckého diela Od mýtov k rozprávkam s podtitulom Ako vznikli slovenské ľudové rozprávky (Goralinga, Bratislava 2012) vstúpil v kontexte literárnej vedy v našom priestore na „pole neorané“. Pokiaľ mi je známe, od Pavla Dobšinského až do dnešných čias sa v archíve slovenskej literárnej vedy nenáchadza esejisticko-filozofická práca, ktorá by podrobne analyzovala taký literárny žáner, akým sú rozprávky.

Úplne nový a objavný je fakt, že autor v zmysle a v intenciách svojich predošlých esejisticko-historických diel prichádza s novým poznaním: rozprávka ako literárny útvar, ako fenomén historicko-antropologický, ako istá transcendentálna ľudská výpoveď sa vyvinula z mýtu. Na samom jej začiatku stojí mýtus, ktorý vo svojom kolektívnom myslení a chápaní sveta vytvorila stará roľnícka civilizácia. Rozprávky teda pramenia z mýtov Sumerov, Akkádov, Egypťanov, Indov, Chetitov. Tieto „pramýty“ zmysluplne a tvorivo do svojej kultúry začlenili starí Gréci, po nich Rimania, Germáni a naši predkovia – Slovania. To je histoická niť, ktorú autor knihy veľmi starostlivo sleduje.

Tak ako v mýte aj v epose je hlavným nositeľom deja „kultúrny hrdina“, ktorý zostúpi z neba, naučí ľudí používať oheň, naučí ich vyrábať nástroje, siať, orať, sadiť kultivary a je ochotný pre tieto svoje porušenia tabu aj zomrieť (Prometeus, Gilgameš, Tamuz, Dionýzos, Etan, Adonis, Attis...), rovnako konajú aj rozprávkoví hrdinovia. Mytologické pozostatky totemizmu môžeme vystopovať aj v slovenských ľudových rozprávkach zozbieraných Dobšinským, A. H. Škultétym, Jánom Franciscim a B. Němcovou, keď mladé krásne žije v manželstve s totemovou bytosťou – zvieraťom, ktoré sa v noci zbavuje svojej zvieracej podoby. Pozostatky animizmu nachádzame v sujetoch, v ktorých stromy, kvety, zvieratá konajú a rozprávajú ako ľudia (Pamodaj šťastia lavička). Sujety rozprávok, v ktorých sa kradnú zázračné predmety (čarovná palička, záračný plášť, klobúk, liečivá bylina...) tiež vychádzajú z mýtov o kultúrnych hrdinoch. Ale mýtický čas je nadradený rozprávkovým časom, pretože (ako vieme) v rozprávke nemáme definovaný presný čas a priestor. Tým je rozprávka univerzálna a dovolím si povedať, že večná. Ak mýtický hrdina kradne bohom oheň, aby ho dal ľuďom, alebo ukradne sladkú vodu, tak isto kradne v rozprávke čarodejník „živú vodu“ aby vyliečil chorého otca. Ale naši rozprávkoví hrdinovia už nie sú polobohmi (Herakles, Prometeus...), ktorí sa mohli preukázať aspoň jedným božským rodičom, no majú tiež svoj „záhadný pôvod“ v totemistických predkoch (Syn Slnka u Indiánov, Syn Medveďa u Polynezánov). Rozprávkoví hrdinovia sú z veľkej časti už „demýtizovaní“ , teda sú bližšie k ľuďom, často sú to sociálne bezprávni, prenasledovaní a ponižovaní jedinci (Popolvár).

Celý rad rozprávkových motívov a symbolov (Popoluškina črievička, zapečenie prsteňa do koláča, jeho vloženie do pohára vína, prestrojenie nevesty do myšacej kože, nastrčená falošná nevesta) majú svoje vysvetlenie v prastarých rituáloch. Obraz macochy historicky vznikol pravdepodobne v období rušenia endogamie, pri získavaní neviest. Utláčanie pastorkyne a ponižovanie mladšieho brata vzniklo v procese rozkladu starého rodového zriadenia. Rozprávkoví, podobne ako mytologickí hrdinovia prechádzajú trojstupňovou fázou skúšok (iniciácia), ktorá prešla aj do stredovekého rytierskeho románu.

Národy i rozprávky navzájom preberali a modifikovali na svoje pomery. Ale jednotlivé a ustálené rozprávkové motívy sú a boli rovnaké pre všetky komunity. Sú to univerzálne spomienky ľudstva na pomery z dávnoveku (hrdinovia, obri, krvismilstvo, totemické tabuizované zvieratá, únosy neviest, únos Sabiniek Rimanmi, únos Heleny trójskej Parisom...). Čarovné (magické) čísla 3, 7, 12 sa do našich rozprávok dostali takisto zo starých mýtov: medené, strieborné a zlaté kráľovstvo, tri citróny, tri zlaté vlasy deda Vševeda, hrdinovia sa trikrát pobijú, hrdina musí splniť tri ťažké úlohy...

Z autorovej autopsie si môže čitateľ vydedukovať záver, že rozprávky sú verným obrazom dávneho sveta, tak ako sa javil primitívnemu človeku. Každá postava, ktorá sa v nich vyskytuje, musela byť kedysi dávno zaužívaným článkom viery v nadprirodzeno.

Na základe uvedeného rozboru možno text Miroslava Piusa Od mýtov k rozprávkam s plnou zodpovednosťou odporúčať nielen každému kultivovanému čitateľovi, ako osobitne učiteľom slovenčiny na základných a stredných školách.

O AUTOROVI:

Miroslav Pius, narodený 16. 2. 1942 v Novej Vsi nad Žitavou, okres Nitra. V roku 1960 ukončil štúdium na pedagogickej škole v Leviciach. Pôsobil ako učiteľ ZŠ v Starom Tekove. V rokoch 1963 – 68 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Počas štúdia sa aktívne zapojil do boja „za socializmus s ľudskou tvárou“, čo sa prejavilo založením tajného „Historického krúžku“ a článkami v študentskom časopise Echo. Bezprostredne po skončení vysokoškolských štúdii nastúpil ako redaktor do Literárnej redakcie Československého rozhlasu v Bratislave. Tu ho zastihol aj 21. august 1968. Aktívne sa podieľal na ilegálnom vysielaní proti okupačným vojskám v improvizovaných štúdiách „Mesto na Dunaji“ a „Mesto obilia.“ V roku 1970 bol ako „protisocialistický, protistranícky a protisovietsky živel“ prinútený z rozhlasu odísť. Mal zákaz publikovania, zákaz vykonávať prácu podľa svojej nadobudnutej kvalifikácie. V roku 1976 vydal samizdat Ťarcha a milosť ako dar pre svojich priateľov – disidentov. Po 17. novembri 1989 sa aktívne zapojil do hnutia VPN. Stal sa vedúcim odboru školstva na ZsKNV v Bratislave, potom riaditeľom školskej správy Bratislava VII. V roku 1990 bol plne rehabilitovaný. V roku 1997 – 98 vykonával funkciu generálneho riaditeľa Národného osvetového centra v Bratislave. V rokoch 1998 – 2001 bol riaditeľom Domu Matice Slovenskej v Bratislave. Žije a tvorí v Nemčiňanoch pri Zlatých Moravciach.

Prehľad tvorby:

Pyrománia /poézia, 1965, cena vydavateľstva/
Cesta až na koniec smrti /poézia, 1970/
Ťarcha a milosť /poézia, samizdat, 1976/
Dobrodružstvá obra zubra /kniha pre deti, 1995/
Tri ženy /próza, 1995/
Chlapec na bielom koni /kniha pre deti, cena MK SR, 1996/
Ján Francisci – Rimavský /historicko – literárna esej, 1997/
Vášne a smútky /poézia, 1997/
Srdce mi horí v ohni /poézia 1998/
Posledný svätci romantizmu /teoretická práca, 1998/
Záznam z vnútorného exilu /próza, 2002/
Turci v Tekovskej župe /historická esej/, 2004
Ruky a hlina /dejiny pukanskej keramiky/, 2005
Kronika znovuobjaveného času /významné archeologické objavy na brehoch riek Nitra, Žitava, Hron a Ipeľ /literatúra faktu, 2007/
Čakanskí bronzoví bojovníci /Mohyly, hradiská a sídliská pod Slovenskou bránou, 2008/
Najstaršie kostoly na Ponitrí, Požitaví a Pohroní, 2008
Nemčiňany v premenách času, 2009
Bohovia nesmú zomrieť, 2011
Zvonovina, 2012

UKÁŽKA Z KNIHY

V našich rozprávkach je človek človeku predovšetkým človekom. Už keď sa oslovujú dvaja neznámi pútnici, tak povedia: „Človeče! Dobrý človek! Dobrý človeče!“ Nestretne sa človek s človekom bez toho, aby sa navzájom nepozdravili, aby sa nepustili do rozhovoru. Veľkým hriechom je nepozdraviť sa. Pozitívne na nás pôsobí toto ľudské prvotné priateľstvo, kamarátstvo, pobratimstvo. Nezhoda vyúsťuje do merania síl ako v Lomidrevovi, keď sa kamarát kamarátovi z cesty uhnúť nechce. Ale po preukázaní Lomidrevovej prevahy nasleduje zhoda vôle všetkých troch aktérov a spojenie ich síl k veľkému a slávnemu predsavzatiu. Každý je povinný pomôcť každému, kto potrebuje pomoc, trpiacemu už len preto, že trpí. Nezľutovať sa nad opusteným a trpiacim je najväčšie previnenie sa proti ľudskosti. Ujať sa slabších a utláčaných, prijímať pocestných a hostí, udeľovať dobrodenie, odvážiť sa ísť do nebezpečenstva po lieky pre chorých, pomôcť aj neoslovený, vyslobodzovať uväznených, zakliatych a na smrť odsúdených...

V rozprávke Čarodejná krajina jeden z trojice chlapov sa volá Dlhý, čo nepochybne znamená vietor /povetrie/, Okatý je svetlo, Bruchatý symbolizuje pary a vodné oblaky unášané vetrom. V rozprávke Tri hrušky bohatier Gubčík má v službe štvoricu týchto síl: Behúň je vietor, Žrút je oheň, Guboš deviatimi Gubami /prikrývkami/ sa zohrievajúci symbolizuje zimu a Pijan, ktorý vypije jazero, čiže symbol vzduchu. Aj v rozprávke Baláž nájdeme sedem podobných dobrodruhov, ktorí predstavujú prírodné sily: Pobehaj – sila vetra, Vyzraj – svetlo, lúče, Lúčaj – hrom a blesk, Skaložrút – teplo, oheň, Popíjaj – para a vlhkosť, Bundáš – zimotras, sila zimy.

Ale najsilnejšia je v prírode moc svetla, moc „trojdobého“ a „trojsvetlého“ slnka, ono je prvou a základnou podmienkou celého života na zemi a života prírody. Naši predkovia si ako túto prvú a najzákladnejšiu podmienku predstavovali svetlo sústredené v slnku, preto je slnko symbolom hlavných hrdinov v našich rozprávkach. Dobro a zlo, dva fenomény, ktoré večne stoja proti sebe, sú v rozprávkach spredmetnené do živej a mŕtvej vody, do dvoch zrážajúcich sa skalísk, dvoch mečov, ktoré sa neprestajne tnú, do dvoch prútov, keď pod prvým všetko skamenie a pod druhým všetko ožíva.

Základom rodiny je manželstvo. Mladý šuhaj si hľadá a vydobýja pannu, nežnú a krásnu, a láska a vernosť ich zabezpečuje na celý život. Naše rozprávky zatracujú každé manželské spojenie, ktoré by sa nezakladalo na vzájomnej láske, manželstvo vynútené zo sebeckých alebo akýchkoľvek nečistých úmyslov. V takýchto prípadoch muž opúšťa podhodenú alebo podvodnú manželku alebo aj trestá – Radúz a Ľudmila, Zlatovláska, Jelenček... Lomidrevova matka čaká na svojho syna do deväťdesiateho roku svojho života. Neplodní manželia sa potešia aj nájdenému Piatkovi a neplodná matka sa modlieva za plod života, čo ako márny, a zaraduje sa aj Hraškovi, ktorého ani nevidieť od zeme.